Les

V šere lesa panovalo absolútne ticho. Bolo už moc neskoro na nočné živočíchy a zároveň ešte stále skoro na tie denné. Preto okrem jemného vetríka, ktorý zašušťal listami stromov, sa nič iného lesom neozývalo.
Zrazu však niečo rýchlo preletelo kríkmi, ako hnedá škrvna medzi stromami. Tú vzápätí nasledovala čierna šmuha, ktorá skoro splývala so šerom naokolo. Mladá srnka mrštne bežala pomedzi stromami a za ňou bežal veľký čierny vlkolak. Žlté oči svietili v temnote lesa, uprene sledujúc svoju korisť. Ešte chvíľu, ešte chvíľu a už ju bude mať, tým si bol istý. Priblížil sa k nej, riadne sa odrazil a skočil. S ľahkosťou ju strhol do boku svojou váhou a zuby ostré ako britva jej zasekol do krku. Užíval si krv prúdiacu po jeho jazyku a to, ako mu hútna a lahodná stekala dole po krku.
Trhol hlavou, čím jej ruplo v krku a z očí sa jej vytratil život. S hladom v žalúdku sa do nej pustil, trhal mäso z jej kostí a v kusoch ich hltal. Už to bola riadne dlhá doba, čo si takto dobre zalovil. Dobre, možno to trocha zbytočne predĺžil, keď sa s ňou hral, ale aj to k tomu patrí. Rád si predlžoval tú zvrátenú radosť a pôžitok, keď svoju korisť uháňal.
Z jeho hodov ho však odrazu vyrušil spev, ktorý vánok niesol lesom. Inokedy by to bral ako narušujúci prvok, no tento hlas bol iný. Zvláštnym spôsobom zapadol do okolného prostredia, o čo viac ho to zaujalo. Zastrihal ušami a vydal sa za hlasom. Pomaly kráčal lesom, po chvíli sa k jeho ušiam dostal aj šum potoka, ktorý onedlho zbadal. Tam pri ňom sedela na skale dievčina s čiernymi vlasmi a čiernymi krídlami na chrbte, obklopená vranami. To jej patril hlas, ktorý nenarúšal okolie. Pomaly sa k nej plížil po štyroch, prikrčený nadvihol zakrvenú papulu a nasal vzduch do nozdier.

Bola to siréna, tým si bol istý. Jej pach to hovoril za ňu, aspoň pre Vlka. Ten mal totiž teraz nadvládu. Pri love sa Asura príliš nechal uniesť, ako vždy, a prenechal tak kontrolu tej beštií vnútri seba. A práve tá sa teraz krčila za nebohou sirénou a bola pripravená znova zabíjať. Nebolo nič, čo by ho mohlo zastaviť od toho, aby po dievčine skočil. Absolútne nič, až na jednu vec. Už sa pripravil ku skoku, v duchu si už predstavoval, ako ju trhá na kusy. Vnútrom sa mu rozlieval slastný pocit, keď sa mu v mysli odohrávala táto zvrátená myšlienka. Svaly napnuté, pripravené na akciu. V tej chvíli si ho však všimli tie stupídne vrany, ktoré varovne zakrákali a varovali tak čiernu sirénu.
Predsa len sa pokúsil však na ňu skočiť, no siréna bola rýchlejšia a vzlietla. Stihol tak len roztrhať jedným pazúrom kúsok jemnej látky na spodu jej šiat. Doskočil na skalu medzi vrany, ktoré niektoré vyplašene a rozhorčene zakrákali, no stále neodlietali. Až keď sa po nich ohnal a jednu z nich chytil do zubov, zatrepal ňou a silou čeľustí ju rozkusol na poly, až krv vystrekla všade naokolo, konečne vzlietli, hoci o to viac rozhorčenejšie, takže krákali ako zbesilé. Na chvíľu tak sklopil uši k hlave pred tým hlukom, no vrany nakoniec odleteli a tak tam zostali len oni dvaja.
Čierny vlkolak sa postavil na zadné nohy a vzpriamil sa, čím plne ukázal svoju veľkosť a že nebola najmenšia. I na vlkolaka bol skutočne statný a veľký. Z vycerených zubov potriesnených krvou, mu červená tekutina ďalej stekala dole po srsti a odkvapkávala na skalu. Upieral na sirénu planúce žlté oči, ktoré boli plné lačného besnenia. Tam nebolo nič ľudské a okolo zdravého rozumu to prešlo len veľkým oblúkom, to muselo byť jasné úplne každému. Vlk zašvihal chvostom a uprene pozoroval sirénu vo vzduchu, uvažujúc, ako ju dostať.

Vlk absolútne nijak nereagoval na jej príkazy. Len naďalej ju sledoval svojím beštiálnym pohľadom, premýšlajúc, ako sa k nej dostať. Nepáčilo sa mu, že vyletela opäť o dačo vyššie. Nespokojne vrčal a začal pohľadom prezerať okolie, či ho dačo nenapadne. Nič mu však nemohlo pomôcť sa k nej dostať, to si uvedomil veľmi rýchlo. Odfrkol si, tekol pohľadom k vranám na stromoch, ktoré stále škriekali a klesol späť na všetky štyri.
Ešte chvíľu sledoval sirénu vo vzduchu, než zašvihal chvostom a zliezol zo skaly. Bolo zjavné, že jeho záujem opadol, pretože sa pomaly vydal späť k lesu. Mal v pláne odísť a vrátiť sa späť k tej srne, ktorú tam nechal. To bol však plán B. Ešte predtým však chcel niečo vyskúšať. Počká si, až siréna usúdi, že je v poriadku a zlietne trocha nižšie. V tej chvíli vyštartuje on a zaútočí. Bol to však dosť riskantný plán a šanca, že vyjde, je skutočne mizivá. Nerád sa však svojej koristi vzdával. O tom však siréna nemohla mať najmenšieho poňatia, pretože on naďalej kráčal späť do lesa a javil až apatiu k nej, čo dal najavo aj tým, že sa neobzeral a nastavil jej ochotne chrbát.

Odchádzal, no v jednej chvíli natočil uši dozadu. Počúl šuchot viacerých krídel a po chvíli tichý spev. Obzrel sa cez plece a uvidel, ako siréna zahrabávala zvyšky vrany. Zjavne nevnímala okolie a aj vrany boli sústredené na to, čo robí. Skutočne mal príležitosť!
Otočil sa a pomaly sa prikrčene prikrádal smerom k nej. Stále si však dával dobrý pozor, aby sa neprezradil. Úspešne sa mu podarilo sa k nej dostatočne priblížiť, dokonca ani havrani si ho nevšimli. Prikrčil sa ešte viac, napol svaly a skočil. Povalil sirénu pod seba, takže nemala šancu sa spod neho dostať. Skláňal sa tesne nad ňou, zuby vycerené, z hrdla mu vychádzalo dunivé vrčanie a blčiace oči plné nespútaného besu sa upierali presne do tej ich tmavých.

Sledoval ju, tekal pohľadom po jej tvári. Neuveriteľne ho napĺňal jej pocit strachu, ktorý z nej cítil a zúfalosť v jej hlase, keď prehovorila. Pozdvihol kútiky roztiahnutej papule do vlčieho úspevu, ktorý tak vypadal skutočne desivo a šialene. Vychutnával si ten pôžitok z toho všetkého, v ktorom sa práve kúpal. Priblížil sa k nej hlavou, až ju ovial jeho dych, ktorý bol cítiť krvou a smrťou. Zrazu sa však niečo stalo a to vyviedlo z miery aj jeho.
Pach strachu z nej razom opadol a v jej očiach zažiarilo zmierenie. Bola zmierená s tým, čo s ňou urobí. Toto ešte nikdy nezažil a preto ho to tak vytrhlo z konceptu. Jeho korisť sa ho vždy bála, vždy prosila o zmilovanie a kričala hrôzou až do samého konca. No ona nič a to ho nejakým zvláštnym spôsobom dostalo. Prestal vrčať a besnenie z jeho očí pre raz zmizlo. Zostala tam len divokosť s akýmsi záujmom. Uši prilepené k hlave zvedavo zastrihali a švihol chvostom.
I siréna mohla pocítiť tu ráznu zmenu postoju. Vlk sa totiž odrazu uvoľnil a upokojil. Asi po prvý krát v živote od svojej existencie v Asurovi. Žiadny bes ani zlosť. Akoby jej zmierenie prinieslo zmierenie aj jemu, len trocha iného rázu. Jemne do seba opäť nasal jej pach a trocha dvihol svoju váhu z jej tela, aby ju tak netlačil do zeme.

So sirénou na seba vzájomne hľadeli, až na chvíľu úplne prestal vnímať realitu. Do tej ho prinavrátila až ostrá bolesť, ktorá mu vystrelila z ramena. Vydal akýsi revo-vrčivý zvuk a obrátil sa smerom na kentaura. Jeho besnenie a zlosť sa opäť vrátili, lenže zároveň s bolesťou a Almundrovým krikom sa vo Vlkovi prebudila aj iná časť.
Ucítil som, že sa niečo deje a tak som rázne utlačil Vlka späť do jeho najtemnejšieho kúta, kde vo mne žije a opäť prebral kontrolu. Zo žltých očí sa vytratila zvieracia divokosť a už toľko neplanuli, naopak sa do nich vrátilo uvedomenie. Zavrčal som a ustúpil od sirény, ktorú som povalil. Vlastne moja vlčia časť. Ešteže mi spomienky zostávali, jediné moje šťastie.
Chytil som sa druhou labou za rameno pri šípe a sadol si. Začal som sa meniť späť do ľudskej podoby, no vďaka šípu a bolesti to šlo trocha pomalšie. Bol som však už zvyknutý. Keď som sa konečne dopremieňal, zobral som šíp a rázne ním trhol. Následne som si roztrhol na leme tričko a narýchlo si tým obviazal ranu. Každému muselo byť jasné, že to nerobím prvýkrát, ale to mi bolo v tej chvíli úplne voľné. Uprel som zrak ma Almundra a čakal, čo ďalej povie. Nehodlal som sám nič hovoriť, pretože som vedel, že to spravil len preto, aby ochránil tú sirénu. Bol v práve, aj keď to bolo zbytočné. Tá siréna ma už totiž mala v hrsti, čo ma vlastne momentálne trápilo najviac, no najprv spm chcel poriešiť tento problém. Pochyboval som o tom, že to Senilkentaur nechá len tak.

Mlčky som načúval ich rozhovoru. Úprimne ma prekvapilo, čo už sa fakt dlho nestalo, že si ma zastala. Skôr som očakával, že ma okamžite udá a všetko mu povie, ale ona nie. Dostala ma, znova. Sledoval som jej profil a skúmal ju. Bola krásna, nie že nie. Havranie čierne vlasy aj s krídlami, perfektná postava a nádherná tvár. Videl som už mnoho žien, ale ona bola niečim iná, zvláštna. V mojich očiach sa jej žiadna nevyrovnala a o to viac ma to vyvádzalo z miery.
Prižmúril som oči na Almundra, no nič som nehovoril. Toto bolo to najmenej, s čím som rátal. Popravde som čakal horšie problémy, ale za opak som zjavne vďačil siréne, ktorá sa ma zastala a nepovedala, čo sa skutočne stalo. "Mala si mu povedať pravdu," riekol som zcela vážne, keď Almundr odišiel. Možno ma pre teraz ušetrila problémov, ale nabudúce to tak ružové už byť nemusí. Nie, že by mi na tom nejako záležalo.
Pri jej otázke som sa pozrel do lesa a mlčal. "Pretože som démon, ktorý v sebe nosí beštiu," ozval som sa po chvíli ticha a presunul pohľad späť na ňu. Nie, že by som sa za to nejako hanbil, preto som to aj normálne zkonštatoval. Preto ma ale tak nehorázne zarážalo, že pri nej Vlk odrazu tak skrotol. Ešte nikdy nebol tak pokojný a uvoľnený, nikdy. Nechápal, prečo tak odrazu, prečo tak na ňu zrazu reagoval. Inokedy by už dotyčného roztrhal, ani by neváhal, ale ju nie. Prečo? Je prvá, čo sa stretla s mojím Vlkom a prežila. Fakt som tomu nerozumel. Čo na nej bolo, že tak skrotol? Nie len to ma ale zaujímalo. "Prečo?" spýtal som sa tentokrát ja. Vedel som, že pochopí, na čo narážam zasa ja. Z akého dôvodu ma obránila?

Veď som ani nepovedal, že to je tak prosté. Toto bolo len najkratšie vysvetlenie toho "prečo". "Nikto ani nehovorí, že to je také jednoduché," nadvihol som obočie a pozrel sa na dievčinu, no vzápätí som opäť odvrátil zrak smerom k lesu. Ak bola tak chytrá, ako sa javila, tak určite jej muselo dôjsť, že príčinu s ňou jednoducho nebudem rozoberať. Svoju minulosť som doteraz nerozoberal s nikým a ani to nemám za potrebu. A rozhodne nemám za potrebu sa vyrozprávať o nej niekomu, koho poznám sotva hodinu. Nie, to rozhodne nepripadalo do úvahy. Ja som bol so svojou minulosťou stotožnený, zmierený a žiadnymi komplexami z nej som teda netrpel. "Nemusíš tak na mňa zízať," popichol som ju s úškrnom, keď som sa na ňu kútikom oka pozrel a uvidel, ako na mňa zkúmavo pozerá. Niekto, kto by mal dobré uši, by mohol v podtóne začuť aj mierny náznak pobavenia. Čo však bolo zaujímavé, že vôbec to neznelo arogantne, čo by inokedy rozhodne znelo, no ja sám som si to ani neuvedomil. Našťastie sarkazmus a irónia ma neopúšťali.
Pozoroval som ju, keď sa odrazu po mojej otázke tak zapálene rozrečnila. Pozorne som ju však počúval, každé jedno slovo. Neustále mala moju pozornosť, to sa nezmenilo. Neuniklo mi však uchechtnutie. "Ja nepotrebujem pochopenie od druhých, pretože sú mi ukradnutí," opravil som ju arogantným tónom. "Som taký, aký byť chcem a nečakám, že to ktokoľvek pochopí a ani ma to netrápi," dodal som a roztiahol pery to povýšeneckého úsmevu. Nie, nepotreboval som, aby ma niekto chápal, jednoducho som o to ani nestál. Nemal som záujem o akýkoľvek druh vzťahu, vôbec. "A ty ich chápeš?" vrátil som jej otázku a uprel na ňu prenikavý pohľad. "Dokázala by si mi dať všetky tie veci, ktoré podľa teba potrebujem?" nadvihol som jedno obočie a naďalej jej pozeral priamo do očí. Pýtal som sa len z čistej zvedavosti, chcel som vedieť, čo mi na to odpovie.

Zjavne pochopila, že sa o tom viac nemienim baviť, pretože to ďalej nerozoberala. Skutočne bola tak chytrá, ako sa javila. Bol som však tomu rád, nemal som náladu na to, aby som počúval zbytočné otázky a snahy zo mňa dačo vytiahnuť. Bola by to neskutočne márna snaha a ja by som jej nakoniec dal dosť jasne najavo, že jej jednoducho nič nepoviem. U mňa sa jednoducho neoplatilo zabŕdať do tejto témy, nikdy. A tak to ešte aj na dlhú dobu zostane."To má od zízania len kúsok," pokrčil som plecami a povytiahol len jeden kútik úst do pokriveného úsmevu. Môj sarkazmus jej bol zjavne ukradnutý, ale to zas bolo ukradnuté mne. Používať ho budem tak či tak, to už by som potom proste nebol ja. Netušil som, čo chcela tým prezeraním dosiahnuť, ale nemala čo moc vyzistiť. Nie, že by som to dobre skrýval, ono len okrem tej temnoty vo mne nebolo čo nájsť.
"A o to složitejšie a ťažšie. V mojom živote by boli vzťahy len na príťaž," riekol som chladne a vecne. Bolo to však tak, na to som prišiel už dávno. Pri mojom štýle života a práci som jednoducho nemohol mať nejaký vzťah. Ten druhý by tým zbytočne trpel a hlavne pre mňa by taký niekto predstavoval značnú slabinu. A to som ja nestál, ďakujem pekne. Nemalo cenu si teda vytvárať nejaké priateľstvá alebo nedajbože romantický vzťah. To nehrozilo teda už vôbec, pre mňa boli ženy len na to jedno, na viac som ich nepotreboval. "Samozrejme," prikývol som súhlasne. "Pre môj život to tak bolo jednoducho výhodnejšie a praktickejšie. Ja a Vlk sme dve odlišné osobnosti. Je len na mne, kedy mu prenechám kontrolu, no on vie, čo robí a viem to aj ja. No vyhovuje mi to," ozrejmil som suchým tónom. Teda, aspoň vyhovovalo. Tušil som, že tu s tým budú problémy...Ale keď tak, budem chodiť niekam hlbšie. Takže nie, stále mi to tak vyhovuje. Vlk rozumel svojmu štýlu lovu viac, ako ja a ak bol besný stále, pri zabíjaní to bola len nesmierna výhoda. Vzájomne sa tak doplňujeme.
Vyhla sa otázke, to som pochopil hneď, pretože odpovedala nepriamo. "A kebyže hej, dokázala by si mi ich teda dať?" vrátil som sa tak späť k svojej otázke. Chcel som poznať jej odpoveď, aj keď som tak úplne netušil prečo to tak chcem vedieť. Možno preto, že keď to tak načala...Ale skôr asi len čistá zvedavosť. Nikto v živote ma totiž ešte takto nerozoberal a neanalyzoval.

"V mojom prípade to celkom isto povedať môžem," kývol som hlavou, no podobne ako ona, ďalej som to nerozvádzal. Nemohla to pochopiť, pokým by som jej nevysvetlil okolnosti okolo toho. No toto bolo jedno z mála stanovísk, ktorým som si bol nadmieru istý. Vzťahy by boli v mojom živote len navyše, zbytočná slabina, skrz ktorú by ma mohli iní ovládať. A ja som nikomu takú šancu nechcel dať, nikdy. Navyše, vzťahy sú vec, ktorá človeka vždy značne obmedzuje, pretože už nemyslí len na seba, ale aj na tých druhých. I preto som sa neviazal, nepotreboval som to, so svojím životom som bol, a aj som, nadmieru spokojný. Preto nejaké jej neznalé reči šli jedným uchom dnu a druhým von. Aspoň po tejto stránke.
Pokrčil som plecami a uchechtol sa. "Nebol by som, ak by som nemusel, rajkumari," odvetil som tichým chraplákom. To, ako som ju nazval, mi došlo až po istej chvíli. Už to bol značný čas, čo som naposledy vyslovil niečo hindsky. Príliš mi to totiž pripomínalo moju rannú minulosť a tej som sa veľmi rád s radosťou vyhýbal. Nechápal som teda, prečo mi to tak odrazu prišlo na um. Nehodlal som sa však tým hlbšie zapodievať. Navyše, istým spôsobom sa mi to oslovenie páčilo. Rozhodne bude zaujímavé ju tak volať. "Tak to zaručiť nemôžem," riekol som úprimne. Bol to fakt, nemalo cenu klamať. Vlastne som to pokladal len za otázku času, pokým prelejem niečiu krv. Dnešok toho bol značným ukazateľom. Vlastne som stále nechápal, ako to, že ju Vlk predsa len nezabil. Ešte nikdy sa nestalo, aby nezabil to, čo v jeho očiach bolo korisťou. "Ako?" vypadlo zo mňa odrazu. Netušil som, či tentoraz bude opäť vedieť, na čo narážam, ale nehodlal som to spresňovať. Buď jej to dojde alebo nie a tým pádom zostane otázka pre mňa len visieť vo vzduchu. Tuším by som bol radšej za tú druhú možnosť, nebol som si istý, či chcem vedieť, ako dokázala upokojiť Vlka. To totiž poukazovalo na nejakú možnú slabosť.
Len som prikývol, keď mi konečne zodpovedala moju otázku. Chvíľu bolo ticho a priestor okolo nás vyplňovali len okolné zvuky. Nakoniec som z vačku rifiel vytiahol cigaretu, ktorú som si dal do úst a z druhého zapaľovač, ktorým som si ju zapálil. Potiahol som a vzápätí vydýchol. Schoval som zapaľovač a opäť si potiahol. "Chceš to?" vydýchol som spoločne so slovami kúdol dymu a pozrel sa na ňu.

2. HERNÍ DEN

"Rajkumari," hlesol som opäť hlbokým chraplákom. Stále sa mi to totiž trocha ťažšie prevalovalo cez jazyk, hoci som to povedal zcela spontánne, bez hocijakého hlbšieho premýšľania. Bol zvláštny pocit, použiť po dlhých rokoch hindčinu. Samozrejme, ako inokedy, tak aj teraz s ňou prišla pachuť rannej minulosti, ale tentoraz mi až tak nevadila. Možno preto, že som ju chcel opäť používať. Dávne spomienky som preto odohnal späť to kúta mojej temnej mysle a nechal ich tak, snažiac sa nespomínať. Kupodivu to nebolo tak ťažké, ako som si sprvu myslel.
Všimol som si občasné záblesky zvedavosti a záujmu v jej očiach, to vždy to boli len prchavé okamihy. Po chvíli ich totiž nahradila hlboká melanchólia a apatia. Nosila v sebe hlboko zakorenený smútok, to bolo jasné. Jej oči totiž jasne potvrdzovali tú vetu "Oči sú brána do duše." Po tejto stránke tak bola priehladná a čitateľná ako kniha. Dokonca ani pre mňa nebol problém vyzistiť jej pocity a to už bolo čo povedať, keďže moja empatia bola takmer nulová. No u nej to pre mňa nebol problém, pretože i tak tam bol zväčša len ten smútok. Celkom ma možno aj zaujímalo, čím je ten jej smútok podmienený, ale tak ako som ja nechcel rozoberať svoju minulosť, tak som sa nehodlal piplať v tej jej. Ak bude chcieť, povie mi ju keď tak sama. Dovtedy som sa nehodlal tým zapodievať, ani túto tému načínať.
Keď sa ma zmätene spýtala "ako čo?", len som pokrútil hlavou na znak toho, aby to nechala tak. Bez tak to zrejme nevedela ani ona a ja som to radšej ani vedieť nechcel. Pre teraz som si vybral nevedomosť Vlkovej potencionálnej slabiny. Predsa len, ťažko sa pripúšťalo po toľkých rokoch, že by niečo dokázalo skrotiť moju vlčiu stránku. Alebo skôr niekto a o to to bolo horšie a možno pre mňa aj desivejšie. Hlavne s prihliadnutím na fakt, že by tým nad istou mojou časťou mala akúsi moc. Bude teda lepšie to zatiaľ nepitvať a držať tak v nevedomosti aj ju, ak si to ešte neuvedomila. To bola na tom zatiaľ asi jediná výhoda. Zatiaľ...
Vedel som, že ma opäť sleduje, hoci trocha nechápavo. Ja som si však už zvykol, že nie každý chápe tomu nádhernému pocitu uvoľnenia, keď do seba vtiahnete dym a vzápätí ho vydýchnete. To som spravil aj teraz a užíval si pocit nikotínu prúdiaceho mi krvou. "Pretože je to okrem sexu jediná cesta, ako sa uvoľniť," odvetil som pokojne a prstom poklepal cigaretu nad väčším kameňom kúsok odo mňa, aby popol nepadal na trávu. Tým som jej dal najavo, že som si vedomý toho, kde sme a že musím byť opatrný. Skutočne som nemal v pláne nič podpaľovať, či už úmyselne alebo omylom. Veď les je aj mojím domovom, takže. "Poviem, ale najprv mi odpovedz," potiahol som z cigarety a otočil sa k nej, načo som sa jej pozrel zpriama do očí mojím zlatavým pohľadom. "Ako veľmi chceš to, aby som ti dovolil mi 'pomôcť?'" upresnil som svoju predošlú otázku, pričom som jej vydýchol dym do tváre.

Mimovoľne som si prešiel jazykom po spodnej pere, keď som sledoval, ako si do nej zahryzla. Zvraštil som obočie, keď som sa pristihol pri myšlienke, aké úžasné by bolo, kebyže sa jej doň môžem zakusnúť ja. "To je hindčina, matka bola Indka," pokrčil som ľahostajne plecami, vďačný, že moje myšlienky odtiahla iným smerom. Jej prvú otázku som elegantne odignoroval. Význam slova som jej však nemal v pláne hovoriť, ani kebyže by ho chcela zo mňa vytiahnuť mučením (o čom som pochyboval). Hoci vyzerala značne odhodlane to zo mňa vytiahnuť, mala smolu. Rozhodne nemala sebemenšiu šancu, bol som si istý, že nepoužije nič takého, čo by som neprežil. Bol som totiž zvyknutý na tvrdšie praktiky, než mi môže predviesť ona.
Pri jej otázke som sa značne zarazil a ešte viac ma šokovala jej absolútne nechápavosť, ktorá z nej vyžarovala. Ešte trocha a dosť možno by som sa aj zadrhol tým dymom, ktorý som práve vdychoval. Chvíľu som ho preto v sebe podržal, prekonávajúc tak šok a potom ho už pokojne vydýchol. "Vieš vôbec, čo je to sex?" odpovedal som jej na otázku otázkou s trochou sarkazmu. Dosť silne som totiž o tom pochyboval. Dobre, vyzerala pomerne nevinne, ale že by až tak? Zjavne by sa vyrovnala aj anjelikovi zo včerajška, nebyť toho smútku. Naivitu teda stratila už dávno. Takže zrejme zažila niečo, podľa všetkého úmrtie niekoho jej veľmi blízkeho, čo jej vzalo zmysel života. Zcela rozhodne totiž inak s odvrátenou stránkou života do kontaktu neprišla, za to by som dal ruku do ohňa.Nič iného ma teda nenapadalo, čo by spôsobovalo jej smútok. Bolo to najlogickejšie, hoci to boli čisto tézy. Podľa toho všetkého už tak nevytiahla päty odtiaľto a touto otázkou to zaklincovala úplne.
Prikývol som, spokojný s jej odpoveďou. Rozhodne nehrozila nejaká jej posadnutosť mojou osobou, ale to už mi bolo celkom jasné aj tak. "Dobre, platí," riekol som konečne a potiahol si, načo som cigaretu udusil o kameň. "Ty mi ukážeš svoj svet a ja ti ukážem niečo z toho svojho," vydýchol som pri tom dym z pľúc. S nejakou možnosťou mojej zmeny som od toho neočakával, pretože mi nemohla ponúknuť nič, o čo by som stál. Skôr som v tom videl len zdroj nejakého nového dlhodobejšieho druhu zábavy. Bude zaujímavé jej ukazovať tie slobodnejšie a zvrátenejšie veci, ktoré život dokáže ponúknuť. Bol som totižto nesmierne zvedavý, čo v nej môže byť. Možno nič takého, ale tomu som neveril. Rozhodne pod tou melancholickou fasádou sa skrýva niečo zaujímavého, len to vytiahnuť na povrch. V konečnom dôsledku som vlastne skôr ja hodlal zmeniť ju, než naopak.